Veľká noc 2007   č.66 Drahí bratia a sestry,      vstupujeme do dní, keď budeme prežívať tajomstvo našej spásy. Veľká noc je najväčší kresťanský sviatok, ktorý veriaci na čele s apoštolmi slávili od samého počiatku Cirkvi.      Skrze Ježišovu obetu sa nám otvára pokladnica milostí. Ježiš svojou smrťou premohol našu smrť a svojím zmŕtvychvstaním priniesol nám život.      Nie sme však len pasívnymi divákmi týchto udalostí. Ale spolu so sv.Pavlom by sme mali vedieť povedať: “Teraz sa radujem v utrpeniach a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.” (Kol 1,24)      Aj Ježiš sám nás k tomu vyzýva: “Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma” (Lk 9,23); a tiež: “kde som ja, tam bude aj môj služobník... Čo má povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel...” (Jn 12,26-27)      Toho roku sa nám nepodarilo zopakovať pašiové hry, ktoré minulý rok obohatili naše veľkonočné slávenie, hoci plány boli veľkolepé. Určite viacerým to bolo ľúto, ale asi mnohým to bolo jedno. Keďže sa pri pašiových hrách jedná v podstate o divadlo, nie je to až také povážlivé. Dôležité však je, či sa náš život – či už jednotlivcov, rodín, farnosti, alebo celej Cirkvi – stane pašiami. Či dokážeme prijať s Ježišom výrok odsúdenia, či sme ochotní niesť i kríže iných ako Šimon, či máme v sebe Veronikin súcit s trpiacimi, či po páde dokážeme znovu vstať, a či sme ochotní odumrieť sami sebe na kríži...      Ak áno, potom nám svitne radosť veľkonočného rána.                    Váš farár                                              Raz som sa náhodou dostal na jedno známe pútnické miesto a zamiešal som sa medzi pútnikov, patriacich do zámožných vrstiev.      Popoludní mala byť slávnostná krížová cesta po vyznačenej trase v parku. Pocta niesť kríž pripadla jednému veľmi nábožnému a zámožnému veľkostatkárovi.      Tesne pred pobožnosťou sa na veľké prekvapenie zistilo, že chýba kríž ktorý mal zaťažiť tie zbožné ramená. Všetci sa usilovali zachrániť situáciu. Každý robil čo mohol. Až z toho dýchavičného hľadania nastal zmätok. Ale kríž sa nepodarilo nájsť. Treba priznať, bolo to čosi komické.      Odvážil som sa poradiť: pohľadajte dajakého chudobného... Vy boháči, musíte kríž hľadať, kým chudáci ho stále nosia na pleciach.      Vyslúžil som si len pohŕdavé úškľabky. Nepovažoval som za vhodné naliehať ďalej, aby som úplne nepokazil slávnosť, presnejšie: Krížovú cestu. (A.Pronzato: NEPOHODLNÉ EVANJELIÁ)

Vlastnoručný podpis Keď zasa padám čelom do tmy, tri hlásky ako negramotný tri krížiky – je to, čo viem. A podpíšem sa. Podpíšem: B+O+H. Čo tu nie, a predsa tu je. Boh. Všetko, čo ma presahuje. Boh. Všetko, na čo nestačím. Boh. Prečo, Kedy, Kde a Čím. Boh. Tam, kde iba slepo prahnem. Boh. Na čo nikdy nedočiahnem. Boh. Plnosť tam, kde mňa je málo. Boh. Čo sa ľuďom nedostalo. Boh. Úder. Jazvy po láskach. Boh. Odpoveď i otázka. Boh. Chlieb a víno z hrozien večna. Boh. Číra skratka Nekonečna. Nepokoj ľudský, túlavý, nevieš... Ak nevieš, tak ich píš – tri hlásky svojej úľavy, tri krížiky pod vlastný kríž. (M.Rúfus: Vážka, 1998)

UTRPENÍM K RADOSTI

     V tých časoch, keď svätý František veľa trpel očnou chorobou... pre bolestivú chorobu a pre myši, ktorými ho zlý duch týral, nevedel ani vo dne ani v noci nájsť pokoj. Svätý František to bral ako Boží bič a celým srdcom i ústami vzdával Bohu chválu a vďaku a hlasno volal k Pánovi, aby sa stal hodným ešte väčšieho trestu.
     «Pane Ježišu Kriste,» povedal, «dobrý Pastier, ty prejavuješ nám nehodným svoje láskavé milosrdenstvo aj vo forme veľkého bôľu; daj mi, tvojej ovečke, svoju milosť a silu, aby som sa v strasti alebo úzkosti a utrpení od teba nezatúlal!»
     A kým takto hovoril, ozval sa mu z neba hlas a povedal mu: «František, povedz mi: keby celý svet bol zo zlata, keby more, rieky a pramene boli balzamom a keby všetky vrchy, pahorky a skaly boli vzácnymi drahokamami, a ty by si našiel iný poklad, o toľko vzácnejší než toto všetko, o koľko je vzácnejšie zlato v porovnaní so zemou, balzam v porovnaní s vodou a drahokamy v porovnaní s vrchmi a skalami a keby ti tento vzácny poklad mali dať za tvoju chorobu, či by si s tým nemal byť spokojný a tešiť sa z toho?»
     Tu odvetil blažený František: «Pane, takého vzácneho pokladu by som nebol hodný.»
     Pán mu povedal: «Teš sa teda, František, lebo som ti odložil poklad večného života a už teraz ťa ním odmeňujem: táto choroba a skúška je zálohou spomenutého pokladu.»

Kvietky svätého Františka Assiského

Žid, ktorý niesol kríž

     Francúzsky básnik Max Jacob, konvertita židovského pôvodu, umrel v nemeckom koncentračnom tábore za druhej svetovej vojny. Keď ho spolu s ďalšími uväznenými Židmi v nákladnom vlaku deportovali z Paríža do Nemecka, jeho spoluväzni ho obvinili zo zrady, keď im povedal, že sa stal kresťanom. V odpovedi vyrozprával príbeh o Abrahámovi Blochovi, ktorý bol hlavným rabínom židovskej synagógy v juhofrancúzskom meste Lyone. Za prvej svetovej vojny sa prihlásil ako dobrovoľník do francúzskej armády. Bojoval na nemeckom fronte pri rieke Marne a tam aj padol.
     Nechajme však hovoriť samého Jacoba:
     «Kto zradil Krista? Ja či vy? Kto ho pribil na kríž? Mohol som sa zachrániť ako kresťan, ale nechcel som. Moja krv je i vaša krv, a preto som nosil žltú Júdovu hviezdu ako i vy. Kristova krv bola vyliata i za nás. A teraz, keď nás odvážajú do tábora smrti, verte mi alebo nie, jeho kríž nás čaká. Poznáte udalosť bývalého rabína Abraháma Blocha? Toho z Lyonu? Počúvajte:
     Poznal som ho osobne ešte pred prvou svetovou vojnou. Mohol mať okolo 50 rokov, keď sa dobrovoľne prihlásil na front k delostrelcom.
     Patril do 9. pluku, ktorému velil generál Foch. Tento pluk sa preslávil v bojoch pri Reims a Marne, na ktorých sa zúčastnil aj Abrahám Bloch, a to ako obyčajný vojak. Pridelili ho k batérii, ktorá obsluhovala jedno delo. Velil im nadporučík, ktorého sa Bloch veľmi bál.
     Istého večera sa rozštekali nepriateľské guľomety a začali strieľať i na Blochovu batériu. Výbuchy, hrmot, oheň, blato a dym, to ostalo v jeho pamäti, keď sa prebral z omráčenia. Pravá ruka mu krvácala, preto sa obzrel dookola akoby na pomoc. Oči mu padli na veliteľa. Ležal doluznačky a na krížoch mal prepálenú blúzu a krv.
     Abrahám ihneď vstal, vytrhol si kúsok podšívky z plášťa a priložil ju na nadporučíkovu ranu, aby zastavil krvácanie. Nadporučík sa len usmial a mdlým hlasom povedal:
     - Nechaj to, kamarát. Nevidíš, že i ty krvácaš? Obviaž si radšej svoju ruku. Ja som i tak pri konci. Ak chceš niečo pre mňa urobiť, choď do poľného lazaretu. Tam visí na stene bronzový kríž s Ukrižovaným. Dnes ráno hľadel na mňa veľmi čudne. Dones mi ho!
     Hlavný rabín však váhal.
     - Máš nejakú ťažkosť? - spýtal sa ho ranený.
     - Nie, pán veliteľ. Myslím však, že bude lepšie zavolať kňaza.
     - Pri spovedi som bol dnes ráno. Teraz potrebujem len Krista. Choď!
     Rabín Bloch ešte otáľal, potom nesmelo vyriekol:
     - Pán veliteľ, ja som žid, radšej pošlem kresťana po kríž.
     - Nie, nie! - nástojil nadporučík. - Choď len ty. To je môj rozkaz, moja posledná vôľa, rozumieš? Ponáhľaj sa!
     Abrahám Bloch sa horko-ťažko dovliekol do špitálika. Bola už tma, preto sa často potkýnal a padal. Našiel však dvere a hlásil, že jeho nadporučík z Liburna je ťažko ranený, zomiera a žiada si kríž, čo visí tam na stene. To je jeho rozkaz, jeho posledná vôľa.
     Veliteľ baraka sa zadivil, ale zvesil zo steny kríž a podal ho rabínovi Blochovi so slovami:
     - Ale ako len pôjdeš cez to peklo, veď všetko dookola horí?
     - Mám rozkaz a prenesiem kríž aj cez peklo odpovedal rabín a vyšiel von. Lesík horel, ale Bloch si našiel cestu pomedzi horiace stromy a pne a v rukách stískal kríž, chrániac ho na svojej hrudi. Viackrát sa potkol a padol. Hlava sa mu pritom udrela o bronzového Mesiáša, ktorého donedávna tak nenávidel. Teraz ho však drží vo svojich rukách a nesie ho s takou úctou a vierou ...
     Horko-ťažko trafil k svojej jednotke a našiel i skonávajúceho nadporučíka. Položil mu kríž na prsia a zložil naň i jeho zmeravené ruky. Ešte bol v nich život, lebo len čo pocítili kríž, zovreli ho a tlačili na prsia. Z umierajúcich úst vyšiel vtedy zrozumiteľný šepot modlitby: «Ježiš môj, tebe žijem; Ježiš môj, tebe umieram; Ježiš môj, tvojím som.» Rabín Bloch uprene hľadel na svojho umierajúceho veliteľa. Potom sa náhle obrátil k vojakom a povedal:
     - Potrebujete niečo, kamaráti?
     - Nateraz nič. Velenie prebral čatár a máme rozkaz nestrieľať. A ty čo chceš?
     - Chcem vziať nazad kríž - odpovedal Bloch.
     - Načo by si ho bral? Nechaj ho na mŕtvole, to je symbol!
     - Teraz ho už nepotrebuje - odpovedal rabín a pristúpil k mŕtvemu. Pozorne mu vybral kríž z rúk a privinul si ho k svojej hrudi. Potom sa vrátil na svoje miesto a čakal. Onedlho strela zasiahla i jeho.
     Keď sa brieždilo, našli ho v kaluži stuhnutej krvi. Jeho meravé ruky objímali kríž. A jeho mŕtva tvár bola obrátená k Ukrižovanému.»

Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha. (Lk 23, 46)

(A.Dermek: Chlieb a slovo)

Ostré výstupky na skalách, ktoré môžu pri páde zraniť, slúžia pri výstupe nahor ako oporný bod.