advent 2006 č.64 Drahí bratia a sestry,      opäť nastáva advent, čas prípravy. Prípravy na Vianoce, prípravy na príchod Spasiteľa.      Dnešná skomercionalizovaná doba mnohých odvádza v tomto čase preč od podstaty. V super-, hyper- a ešte neviem akých ...per-marketoch nás už od októbra “strašia” vianočné ozdoby, z televízie na naše city útočí reklama s podmanivou hudbou, evokujúcou náladu “sviatkov zimy”.      Je na nás, či sa necháme týmto podmaniť, alebo sa otvoríme inému druhu “reklamy” – tej, ktorá neútočí z televízora a rádia, neohlučuje z ampliónov na verejných priestranstvách. Je to hlas volajúceho na púšti: “Pripravte cestu Pánovi.”      Tak, ako ani táto “reklama” (t.j. HLAS) sa človeku nevnucuje, nemanipuluje s ním, a nechce ho presvedčiť o nutnej potrebe niečoho, čo sa potom stane úplne zbytočným, tak ani ňou ponúkaný produkt (t.j. SLOVO, ktoré sa stalo telom) sa človeku nenanucuje. Ponúka sa veľmi jemným a decentným spôsobom. Nevtláča sa, treba ísť za ním. Nepresviedča o svojej nevyhnutnosti, ale dáva pocítiť tomu, kto ho prijme, krásu a zmysel života s ním.      Advent bol vždy časom stíšenia, utiahnutosti, ale i utuženia spoločenstva v rodine, čas na porozprávanie sa a na modlitbu. Výdobytky modernej doby však zmenili náš život. V niečom k lepšiemu – niečo nám dali, ale mnoho aj zobrali. Nedokážeme už vrátiť staré časy s ich romantikou, keď sa išlo ráno nakŕmiť dobytok, potom na roráty, po návrate raňajky, a za bežnými povinnosťami; večer pri sviečke alebo petrolejke v rozhovoroch a piesňach.      To sa už vrátiť nedá, žijeme v inom svete. Ale či sa v tomto svete nájde miestečko, kde by sa mohlo narodiť Božie slovo, kde by anjeli mohli zaspievať na slávu Bohu, a kde by svetlo hviezdy mohlo priviesť hľadajúcich Pravdu, závisí od nás. Len vtedy bude také miestečko na tomto svete, ak ho urobíme vo svojich srdciach.      Požehnaný advent a radosť z príchodu Božieho Syna Vám praje                    Váš farár

Hlas volajúceho na púšti

        V jednej kostolnej chodbe stála matka s dieťaťom. “Aha – betlehem” – ukazuje dieťa na spovednicu. Drevený rozsvietený “domček” mu pripomína ten, čo mávajú doma pod vianočným stromčekom. “Ale, kdeže, môj zlatý, to je také miesto, kde sa ľudia spovedajú. To je spovednica, nie Betlehem – betlehem je niečo iné, rozumieš?” Ale chlapček nemienil pochopiť a ešte keď vychádzali, ľudia v kostole znova počuli ako sa pýta, kedy sa znova prídu pozrieť na ten betlehem.
        Chlapec mal v niečom predsa len pravdu. Skôr bolo omylom tvrdiť, že Betlehem je niečo INÉ, ako spovednica. Ak je Betlehem miesto, kde sa rodí Ježiš, potom je spovednica tým najdokonalejším Betlehemom. Veď cez úprimnú ľútosť a sviatostné rozhrešenie sa v človeku rodí Ježiš. Kajúcnik má po obmytí hriechov v srdci živé jasle.
        Presne o tomto hovorí Ján Krstiteľ: “Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnajte cestu Pánovi.” (Jn 1,23) Z celého kontextu je zrejmé, že vyrovnávanie cesty neznamená jej budovanie, ale skôr odstraňovanie prekážok na nej. A jedinou prekážkou je hriech. Dokedy bude Jánov hlas naozaj hlasom volajúcim na púšti? Na púšti ignorácie a nezáujmu, vyvierajúceho zo strachu priznať si stav vlastnej duše?
        Rozhrešenie, ktorým spovedná očista duše vrcholí, má vo všetkých vrstvách človeka uzdravujúci účinok. Goethe po návšteve jedného pacienta v roku 1805 konštatoval: “Kedysi tu bol niekto, kto vedel snímať ťarchu svedomia. Dnes sa musí svedomie namáhať samo, čím stráca silu nájsť si vnútornú rovnováhu. TO SA NIKDY NEMALO STAŤ – ŽE LUĎOM VZALI UŠNÚ SPOVEĎ!”
        Goetheho – básnika by mohol niekto podozrievať, že je pri svojich výrokoch príliš emotívny, neracionálny, poetický. Ale o sile spovede a účinkoch rozhrešenia hovoria – a veľmi racionálne – aj vedci. Medzi nimi známy švajčiarsky psychiater a psychoanalytik, syn pastora reformovanej cirkvi, Carl Gustav Jung. Na jednej londýnskej prednáške v roku 1939 svojim poslucháčom prezradil, že za tridsať rokov terapeutickej praxe mal spomedzi praktizujúcich katolíkov iba 6 pacientov. Snažil sa zistiť prečo. Napokon tento fenomén pripísal najmä uzdravujúcej moci spovede.
        “V Cirkvi oddávna pôsobia duchovní vodcovia”, povedal Jung, “títo spovedníci majú mimoriadnu skúsenosť a patričnú prípravu. Často ma prekvapovala múdrosť, s ktorou jezuiti i ostatní kňazi radili svojim pacientom.” Preto Jung svojich katolíckych klientov posielal ku kňazom. “Choďte za svojím spovedníkom a tam sa vyspovedajte... musíte to povedať pred Bohom a ak to nespravíte, ste mimo cirkvi.”
        “Pápež,” povedal Jung “mi udelil osobné požehnanie, pretože som istých významných katolíkov znovu primäl vyspovedať sa.”
        Spoveď je isteže čosi podstatne hlbšie, ako šikovne regulovaný psychologický mechanizmus. Veď rozhrešenie je dotykom milosrdného Krista. Spoveď je viac, ako psychoanalýza, je to uzdravujúce stretnutie s Bohom. Riešiť si vedomie vín výlučne vo sfére vlastného svedomia bez ich objektivizácie pred Bohom a jeho služobníkom – spovedníkom, môže byť nebezpečné.
        Evanjelický teológ Dietrich Bonhoefer, ktorý sa snažil o znovu zavedenie ušnej spovede, vo svojej knihe “Spoločný život” napísal, že hriechy robia človeka osamoteným, svetlo-plachým, uzavretým. “Temnota nevysloveného, nevyjadreného hriechu kontaminuje celú bytosť človeka... Počas spovede svetlo evanjelia preráža do neprístupného srdca. To, čo nebolo vyjadrené, sa otvára a oznamuje. Keď sa hriešnik zrieka svojej pyšnej samospasiteľnosti, opäť nachádza spoločenstvo.” Preto podľa Bonhoefera si nestačí hriechy iba v srdci priznať. Potom by hrozilo, že si človek viny začne odpúšťať sám...
        Niet teda lepšej prípravy na Vianoce ako dobrá adventná spoveď. Ježiš každému bez rozdielu túži zopakovať, čo povedal malomocnému: “Chcem, buď čistý.” (Mt 8,3)
        Strach zo spovede je prirodzený, ale bude tým hlbší a rozkladnejší, čím viac sa bude odkladať, aj napriek povzbudzujúcim Božím impulzom. Ježiš vytrvalo čaká, preňho nie sú bariérou ani roky od poslednej spovede, ani povaha spáchaného zla. Dokedy sa budeme podieľať na tom, že Boží hlas pozývajúci k adventnému znovuzrodeniu, je hlasom volajúcim, zbytočne volajúcim na púšti?
        Našťastie, opakované Božie pozvanie predsa nezostáva bez odozvy. Jedna šesťdesiatnička, ktorá sa ku spovedi odhodlala po tridsiatich rokoch, verejne v televízii vyznala: “Ku spovedi som pristúpila s vedomím, že si pred Pánom Bohom do hĺbky spytujem svoje svedomie, hlboko analyzujem svoj predchádzajúci život. Táto možnosť otvorene, úprimne a s dôverou vyjadriť všetko dobré i zlé mi priniesla úžasnú úľavu a pokoj duše, radosť a pocit neopísateľného šťastia. V mojom živote nastala veľká zmena.” Zmena bola aj v tom, že z jej srdca sa stal živý Betlehem.