Spravodaj

Ak hľadáš zázrak,
choď k Antonovi!
(sv. Bonaventúra)

spravodaj.gif (3141 bytes)

Január 2006
č.59

Drahí bratia a sestry,
     prežívame fašiangové obdobie, čas zábav a veselia, obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy. “Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi?” (Mk 2,19) odpovedá Ježiš otázkou na výhrady, ktoré mali farizeji voči jeho učeníkom. “...No prídu dni, keď ... sa budú postiť.” (v.20) Tieto slová majú platiť aj pre nás. Podobne to vyjadril už starozákonný Kazateľ: Všetko má svoj čas a svoju chvíľu, každé úsilie pod nebom... Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať. (Kaz 3,1.4)
     Teraz je teda čas smiať sa a tancovať – radovať sa z prítomnosti Ženícha. (porov. Jn 3,29) Práve on je kritériom našej radosti a veselosti. Ak je on jej príčinou i cieľom, je čistá a správna. Vtedy pohýna človeka vpred.
     Existuje radosť prirodzená, zo stvorených dobier. My sme však povolaní k vyššej radosti – z absolútneho Dobra. Starozákonný Sirachovec hovorí: Hudba a víno rozveseľuje srdce, ale nad obidvoje viac treba ceniť lásku k múdrosti. Píšťaly a lutny prinášajú sladkosť do piesne, ale prívetivý hlas má vyššiu hodnotu ako obidvoje. (Sir 40,20-21) Radujme sa teda aj z prirodzeného dobra, ktoré nám Pán dopraje, ale siahajme vyššie.
     Práve k tomu slúži aj pozitívne myslenie, ku ktorému som vyzýval v kázni tretej adventnej nedele. Treba hľadať dobrú stránku situácií, v ktorých sa nachádzame. Vyzval som vás vtedy, napísať (humorné) vysvetlenie, prečo zmizla z nášho kostola socha sv. Antona. Niektorí už zareagovali, a tak vám Spravodaj ich myšlienky a príbehy môže sprostredkovať. Dúfam, že pribudnú ešte ďalšie.
     Vrcholom našich fašiangov bude Kresťanský ples, ktorý pripravujeme už po desiaty raz. Je dobré, že i týmto spôsobom môžeme utužovať spoločenstvo farskej rodiny. Jednak nás to zbližuje navzájom, ale zároveň dávame svetlo príkladom, že zabávať sa dá aj bez vulgárnosti a nemravnosti (ako to, žiaľ, častokrát na zábavách býva), a bez toho, aby bol človek “utopený” v alkohole.
     Možno niekto povie, že si nemôže finančne dovoliť zúčastniť sa. I tu je potrebné myslieť pozitívne. Snažíme sa pri príprave plesu o to, aby účasť enormne nezaťažila finančný rozpočet (zvlášť viacčlenných) rodín. Každý, kto sa zapája do prípravy a organizácie plesu, robí to úplne nezištne.
     A zároveň pevne veríme, že Pán každému, kto sa zúčastní so správnym úmyslom, vynahradí vynaložené prostriedky svojím požehnaním.
     Nech vás teda Pán napĺňa svojou milosťou pri všetkom, čo budete podnikať.

Váš farár
podpis.gif (2617 bytes)

V predošlej časti sme sledovali dva dni – “Historický deň”, ktorý bol venovaný návšteve Oravského hradu (ale aj dolnokubínskej nemocnice), a “Happy Day”, ktorý bol skôr dňom dažďa, než dňom zábavy.

Piatok - Oddychový deň

Ani v posledný deň výletu sa toho veľa nezmenilo. Pršať neprestalo, všade bolo vlhko, blato a chladno. Chatu sme si museli dokonca trochu vykúriť, aby nám bolo príjemne. Piatok sa tak začal lenivo, pomaly, no všetci sme si uvedomovali, že si ho ešte musíme užiť. Mali sme totiž poslednú možnosť obdivovať Oravu a Roháče. Tie však zostali pred našimi zrakmi zahalené v oblakoch... Ponevierali sme sa po chate a okolí, niektorí občas zaskočili do blízkej Koliby na kofolu. Už nám tá nečinnosť pomerne dosť liezla na nervy, objavovali sa prvotné príznaky ponorkovej choroby. Aby sme sa aspoň trochu rozptýlili, pripravil som na odpoludnie pokladovú hru. Zabralo to! Výletníci sa rozdelili na tri súťažné tímy a podľa indícií sa čo najrýchlejšie snažili nájsť ukrytú odmenu. Nástup hľadačov bol taký rýchly, až som sa začal obávať, že hra skončí o pár minút. Všetko zachránil ukrytý poklad, ktorý sa podarilo objaviť až o dve hodiny...
V podvečer sme sa pomodlili sv. ruženec, asistovali sme pri vyťahovaní ťahača traktorom z jarku, a potom nasledovala rozlúčková párty s varenou kukuricou a speváckymi súťažami. Svorne sme hulákali, až sa chata otriasala v základoch... Nuž, aspoň ten posledný večer bol pre všetkých “dôstojným” ukončením nášho výletu.

Záver

Samozrejme v sobotu, v deň nášho odchodu, vykuklo slniečko. Roháče sa ukázali v celej svoje kráse a navyše začali Podroháčske folklórne slávnosti... No a my sme odchádzali na Myjavu.
Celý výlet sa tak stal pre nás akýmsi Božím ponaučením, mementom, výkričníkom, ktorý nás mal upozorniť na to, že nie my sme pánmi času a prírody, že nie my si určujeme podmienky, kedy, čo a ako... To všetko môže len Boh. V Zuberci sa naplno ukázali trhliny v programe, ktorý vôbec nepočítal s tak nevydareným počasím a myslím, že sme mnohí zistili, ako málo sa v konečnom dôsledku vieme tolerovať a ako rýchlo môže pominúť naša empatia a chuť “byť stále v našom spoločenstve”. Na druhej strane, všetkého (aj dobrého) veľa škodí, a tak by do budúcnosti nebolo od veci pokúsiť sa postaviť mládežnícke výlety na iných princípoch a spôsoboch, než tomu bolo doteraz. Zvládneme to? O rok dovidenia!

foto: mk (1,3,4); mh (2) -mh-

Odvaha našim mládežníkom nechýba, to treba uznať! Veď napriek nepriazni
oravského počasia (alebo práve preto?) sa rozhodli ísť do Zuberca i toto leto.

59-1.jpg (5755 bytes)

Stratil sa svätý Anton
patrón stratených vecí

V decembri minulého roku nás prekvapilo zmiznutie sochy sv. Antona z predsiene pod vežou kostola. Príčina je asi prozaická, snaha obohatiť sa. I keď je to škoda, nenecháme sa takouto nepríjemnosťou vykoľajiť. Práve preto viacerí zareagovali na výzvu z kázne tretej adventnej nedele a pokúsili sa nájsť humorné vysvetlenie, kde sa nám ten sv. Anton stratil.

Niektoré príbehy sú naozaj vtipné, iné možno poučné a niektoré na zamyslenie.

Prečo sa stratil?

       Aká bola príčina, že sa nám stratil sv. Anton, spoľahlivý pomocník strácajúcich a zábudlivých? Možno niekto potreboval až tak súrnu pomoc, že pri tom musela byť i jeho “telesná” prítomnosť...
       Alebo si niekto ide založiť firmu “Straty a nálezy u sv. Antona”?
       Dobrá správa pre nás: Netreba vešať zábudlivú hlavu, nič nie je stratené! Nikto predsa nemá až tak dlhé prsty, aby nám milého Antonka ukradol aj z neba.

(N.C.)

Kde máš tatu?

       Istý muž stratil dvesto korún, a preto išiel poprosiť sv. Antona, aby mu ich pomohol nájsť. V kostole pred sochou sa takto modlí:
       “Svätý Antonko, prosím ťa, vypočuj moju modlitbu a zariaď, aby som našiel stratené peniaze. Ak ich nájdem, tak sa o ne s tebou poctivo rozdelím. Ale ak nie, tak tvoju sochu rozbijem!”
       Túto modlitbu v kostole začuje kostolník a rozmýšľa, že škoda by bolo sochy, ak ten muž peniaze nenájde. A tak ju odnesie preč a nahradí ju inou, maličkou soškou sv. Antona.
       Samozrejme, že peniaze sa nenašli, a tak muž príde znovu do kostola, s palicou v ruke. Chvíľu sa zadivene pozerá, že namiesto veľkej sochy je tam patrón nálezov a strát veľmi maličký, a potom sa spýta:
       “No, Tonko, a kde máš tatu?!”

(T.Z.)

Na misijnej ceste

Snažila som sa na to pozerať z viacerých uhlov, ale nič zaujímavé a najmä pozitívne mi nenapadlo. Asi len toľko, že ako sa jeho cesta z Maroka späť do Portugalska tiež neuskutočnila podľa jeho (ale Božích) plánov, tak sa asi aj jeho púť u nás skončila a šiel na misie niekam inam.

(J.V.)

Pápež Ján Pavol II. nás neustále vyzýval k novej evanjelizácii, ale bez väčšieho úspechu. Tak si myslím, že urobil takú tichú dohodu so svätým Antonom, a ten si to namieril rovno k našim rómskym spoluobčanom. A my sa máme len modliť, aby mal obrovský úspech, lebo potom Rómovia zevanjelizujú nás.

(A.K.)

Nepovšimnutý

Teraz si uvedomujem, že častokrát som prešla okolo jeho sochy bez povšimnutia.... Možno tak ako ja, prechádzali okolo neho aj iní naši spolufarníci a on, patrón stratených veci, tak možno chce na seba upozorniť vlastným stratením, aby sa v ľuďoch prebudila túžba sa k nemu utiekať, a tak možno nájsť opäť svoje stratené srdcia pre nášho Pána.

(J.V.)

Na daždi

       Rehoľné sestry niečo nemohli nájsť a tak sa utiekali k sv. Antonovi. Stratenú vec nenašli a takto pohrozili sv. Antonovi: “Ak to nenájdeme po modlitbe, tak ťa necháme opršať!”
       Tak aj urobili. Keď vec nenašli, vyniesli sochu na dážď a nechali ju tam stáť dosť dlho.
       Po nejakom čase im prišlo sv. Antona ľúto a dali sochu do bezpečia. A čuduj sa, svete, stratenú vec našli. Jedna rehoľná sestra na to poznamenala: “Keď nepomohla modlitba a prosba, pomohol dážď. Vďaka ti, Bože!”

(T.Z.)

Vedieť viac

Tento rok som mala možnosť sv. Antona navštíviť počas mojej letnej púte. Bola to prvá zastávka v Taliansku a musím priznať, že on i Padova na mňa zapôsobili veľmi dobre... Mnohí ľudia išli na túto púť kvôli Pátrovi Piovi alebo Františkovi z Assisi, ja zasa kvôli svätej Rite, no priznávam, sv. Anton si ma tam tiež získal.
Myslím si, že ako mňa trošku vyburcoval opäť sa k nemu utiekať, tak možno aj iných ľudí napadne, aby si oprášili nejaké tie životopisné informácie, čo o ňom majú. Nielen to, že jeho príhovor pomáha pri nájdení stratených vecí, to je len kúsok z toho všetkého, on je dobrý aj v iných a tiež dôležitých veciach.

(J.V.)

I naďalej sa môžete podeliť o vtipné príbehy a pozitívne úvahy na tému, prečo sa stratil z nášho kostola sv. Anton. Uvedené príspevky nech sú vám inšpiráciou.

ŽIVOTOPIS

      Sv. Anton Paduánsky sa narodil asi v roku 1195 (medzi 1190-95) v portugalskom hlavnom meste Lisabon v bohatej šľachtickej rodine. Pri krste dostal meno Fernandez.
      Ako mladík vstúpil do rehole augustiniánov. Po dvojročnom pobyte v lisabonskom kláštore odišiel do Coimbre, kde študoval Písma a cirkevných otcov. Vysvätený bol v r. 1219.
      Zanedlho nato priniesli do Coimbre telesné pozostatky františkánskych misionárov, umučených v Maroku. Vtedy Anton pocítil túžbu ísť po ich stopách.
      Požiadal o povolenie prestúpiť do rehole františkánov, ktorá bola založená len 11 rokov predtým. Keď dostal povolenie a vstúpil do františkánskeho kláštora, prijal meno Anton.
      Už na jeseň r. 1220 sa po súhlase predstavených vydal na cestu do marockej misie.
      No len čo vstúpil na africkú pôdu, ťažko ochorel. Choroba sa celú zimu nelepšila, a tak sa rozhodol pre návrat.
      Pri spiatočnej ceste búrka zahnala loď na taliansky ostrov Sicíliu. Anton sa teda vydal na cestu Talianskom do Assisi, kam práve sv. František zvolal generálnu kapitulu rehole.
      Tak mohol osobne stretnúť sv. Františka.
      Počas kapituly však Anton zostal nepovšimnutý. Až sa ho napokon ujal provinciálny predstavený zo severného Talianska a vzal ho do osamelého horského kláštora Monte Paolo pri meste Forli.
      Jeho život v ústraní však netrval dlho. Keď raz vo Forli pri kňazskej vysviacke chýbal slávnostný kazateľ, požiadali Antona, aby ho zastúpil. Kázal tak, že mu už nedovolili vrátiť sa do pustovne, ale predstavení ho určili za kazateľa. Kázanie sa stalo jeho hlavnou náplňou. Kázal v kostoloch, na námestiach i na morských plážach. Jeho kázne mávali aj 30 tisíc poslucháčov. V r. 1222-24 kázal v severnom Taliansku a v r. 1224-27 v južnom Francúzsku.
      Potom sa vrátil do severného Talianska, kde sa stal provinciálnym predstaveným. V tejto funkcii išiel do Ríma rokovať s pápežom. Ten využil jeho prítomnosť a požiadal ho, aby kázal na zhromaždení ľudí z rôznych národov. Tu sa udialo niečo podobné turíčnemu zázraku. Všetci prítomní mu rozumeli, hoci nepoznali reč.
      Okrem iných funkcií, ktoré Anton zastával, ho sv. František vymenoval už prv za učiteľa teológie pre rehoľných bratov, pretože si všimol, že je teologicky veľmi vzdelaný. Anton zriadil v Bologni františkánske teologické učilište a stal sa akýmsi zakladateľom františkánskej teológie, do ktorej uviedol myšlienkovú sústavu sv. Augustína, ktorú študoval kedysi v Coimbre v augustiniánskej reholi. Pre jeho veľké znalosti ho pápež Gregor IX. nazval “Pokladnicou Zákona”.
      Po skončení úradu provinciála sa v r. 1231 Anton usadil blízko Padovy, kde sa už predtým viac ráz zdržiaval. Preto dostal aj prívlastok “Paduánsky”. V korune stromu si dal postaviť chyžu, ktorá sa stala jeho obľúbeným miestom.
      Vyčerpaný cestami a kázaním, ale aj chorobou, cítil, že sa blíži jeho koniec. Napriek tomu sa vydával na ďalšie cesty. Jeho stav sa značne zhoršoval a chcel sa vrátiť do Padovy, ale to už nestihol. Zomrel 13. júna 1231 asi 20 km severne od Padovy, v kláštore dell’Arcella. Nemal vtedy ešte ani 40 rokov.
      Jeho telo slávnostne preniesli do Padovy a pochovali v kostolíku Panny Márie. Neskôr bola vedľa kostolíka postavená veľkolepá bazilika, zasvätená sv. Antonovi, a v r. 1263 boli do nej prenesené jeho ostatky.
      Pre veľké množstvo zázrakov bol Anton vyhlásený za svätého už 30. mája 1232, teda len necelý rok po smrti.
      K mnohým titulom, ktorými sa sv. Anton uctieva, pridal pápež Pius XII. v r. 1946 aj titul učiteľa Cirkvi.

     Úcta k sv. Antonovi: Kult sv. Antona sa rozvýjal predovšetkým v Padove a vo františkánskej reholi. Jeho úcta sa zvlášť v 16. storočí rozšírila do celej cirkvi. V Taliansku dodnes patrí k najuctievanejším cirkevným osobnostiam. Bazilika sv. Antona v Padove je jedno z najviac navštevovaných pútnických miest.
     Sv. Antona uctievajú ako svojho patróna mestá Padova, Lisabon, Paderborn, Hildesheim; tiež rehoľa františkánov. Je pomocníkom za znovunájdenie stratených vecí; v každej núdzi; a ochrancom milujúcich; manželstva; žien a detí; chudobných; cestujúcich; pekárov a baníkov; za šťastný pôrod; proti neplodnosti; proti horúčke; proti chorobám dobytka; proti stroskotaniu lode; proti vojnovým útrapám; proti moru.

     Znázorňovanie: Sv. Anton bol takmer vždy znázorňovaný ako mladý františkán, často v kazateľskom postoji. Zväčša má malého Ježiška na rukách. Býva tiež znázorňovaný spolu s Pannou Máriou.
     Jeho atribútmi sú ľalia, osol a ryby, hostia, skrinka s pokladom, kríž.
     Na oknách v bazilike sv. Františka v Assisi sú znázornené scény z Antonovho života. V kostole sv. Antona de la Florida v Madride sa nachádza freska od Francesca Goyu ako Anton kriesi k životu mŕtveho. V oratóriu Camposampietro v Padove je nástenná maľba “Antonovo kázanie na orechu”.

(ako sa z myjavských detí stali na týždeň porubskí indiáni)

              Časť piata: Zaliati slnečným svetlom
              Slniečko sa usmievalo na porubské údolie a veľmi sa čudovalo, kdeže sú malí indiáni, ktorých pobyt sa prehupol do druhej polovice svojho času. Bolo jasné, že mračná sú už od včera definitívne preč – a bojovníkov nikde! Čo sa stalo?
              Tí ešte dospávali po nočnom dobrodružstve. Keď napokon zazneli bubny na budíček, predsa len povyliezali z medvedích kožušín, vlastne z nich ani nemuseli vyliezať, pretože vo sne dobrodružstvá prežívali nanovo, a tak všetci do jedného boli poodkopávaní.
              Slnko už teda riadne pražilo, keď vyliezli na rannú rozcvičku. Hoci bez reptania vstali, ako sa na indiánov patrí, v tejto chvíli vyzerali skôr ako číňania – oči ako štrbinky. Ale rozcvička a dobré raňajky v nich prebudili ducha odvážnych bojovníkov.
              Keď potom poďakovali Stvoriteľovi, že sa im v noci nič zlé nestalo, a že si mohli odpočinúť a prebudiť sa do krásneho dňa, vybrali sa na úpätie Vapča, kde ich čakala nová úloha.
              V lese, ktorý pokrýval strmý svah kopca, sa ukrývali pyramídy Inkov. Naši indiáni sa pre túto chvíľu zmenili na archeológov a ich úlohou bolo odhaliť tajomstvo pyramíd. Museli si však dávať pozor na nepriateľských indiánov, ktorí nepozorných či pomalých archeológov pripravili o život. Ešteže sa jednalo len o hru, a tak stratený život mohli znova získať u Veľkej medvedice. vidieo8-mv
              Napriek tomu, že slniečko svietilo, ako ešte ani jeden deň predtým, horúčavu veľmi cítiť nebolo, a to aj napriek zápalu z hry. Pričinil sa o to pofúkavajúci vetrík, i fľaše plné vody, ktoré sa pomaličky vyprázdňovali. Jednak do krkov účastníkov, ale – vďaka Wakhan Thankovi – aj za krk niektorých dievčat.
              Ostrý hvizd píšťalky ukončil hru a rázny pokyn Veľkej Medvedice vrátiť sa do rezervácie uviedol malých hrdinov naspäť do indiánskej reality.
              Po obede (ak jedlo o 15.00 obedom vôbec možno nazvať, veď celý deň bol nejaký posunutý) nasledovala až do večera siesta, z ktorej mali všetci takú veľkú radosť ako aj z pudingov, ktoré nachystali starostlivé tety kuchárky.
              Deň však ešte stále nebol u konca. Po hodinke, venovanej Najvyššiemu v spoločenstve pôvodného obyvateľstva tohto údolia, sa indiáni venovali ďalšej dôležitej úlohe. Kým zapadne slniečko, bolo treba vyčistiť táborové ohnisko a pripraviť drevo, aby bolo na čom opekať bizónie safaládky. Keď sa zotmelo, porubským údolím sa šírilo blikotavé svetlo ohňa, vôňa opekaných údenín a indiánsky spev.
              Na druhý deň, čiže vo štvrtok, sa slniečko znovu čudovalo, čo je s malými indiánmi. Jeho prežiarený údiv trval tentoraz o hodinu kratšie, pretože opekačku nebolo treba dospávať až tak dlho. A tiež aj preto, že indiánov čakala ďaleká cesta. Nie až taká dlhá ako v pondelok, ale predsa...
              Indiáni čoskoro zistili, že v tábore chýba Veľká medvedica. Bolo treba sa vydať na záchrannú výpravu do Undercastle of Koshetsa. Cesta nebola ľahká. Nešlo sa značeným chodníkom, stopári preto museli vynaložiť všetky schopnosti a skúsenosti. Okrem toho bojovníkov čakalo mnoho náročných úloh – vedomostných, na šikovnosť i výkon. Svoje k tomu pridalo i slnko, ktoré aj tento deň pražilo. Silný vietor a studničky na ceste dopriali osvieženie. Dietky Manitoua všetko úspešne zvládli, a tak pod vrchom, na ktorom vraj bol hrad (ale niekto ho asi ukradol), našli Veľkú medvedicu, ... ale skamenenú. Indiáni však úspešne zvládli aj poslednú úlohu, a tak svoju náčelníčku vyslobodili zo zakliatia.
              Zakrátko sa uprostred bojovníkov objavil Biely otec z Wahingtonu, ktorý bol medzičasom na návšteve v Myjava-City. Doviezol odtiaľ nové zásoby, do ktorých sa indiáni okamžite pustili ako aljašskí vlci, a tiež šamana, ktorého pomenovali Malý biely otec, i keď veľmi biely nebol, a malý už vôbec (ak, tak len Drobný).
              Čerstvými zásobami posilnení bojovníci sa potom vydali zdolať kopec, na ktorom našli len zopár na sebe postavených kameňov, čo prezrádzalo, že tam kedysi boli steny hradu. Ale aspoň výhľad bol pekný... A stromy, ktorých konáre vyvolali túžby skryté z čias, keď ešte predkovia indiánov boli opicami.
              Keď znovu zišli z kopca, oslávili Stvoriteľa v chráme, ktorý nepostavili ľudské ruky: jeho klenbou bola obloha, stĺpmi stromy, dlažbou kamenie a prach, kobercami tráva...
              Po absolvovaní spiatočnej cesty si niektorí náčelníci naivne mysleli, že unavení bojovníci zalezú do medvedích kožušín, kde budú ako vši pod chrastou, a nastane ticho a pokoj, ale mýlili sa.
              Na večeru bolo typicky indiánske jedlo – bizóní biftek v rajskej omáčke – a to im zázračne dodalo sily. Tak sa väčšina ešte dlho po zotmení natriasala v rytme šamanských bubnov, kým niekoľkí ďalší namáhali mozgové bunky pri hre Carcazonne, či pri Computeri Tichošlapky dunivej.
              Všetko však má svoj čas, a tak napokon predsa hudba, tanec a hurhaj utíchli. Bolo treba načerpať síl na ďalší deň, ktorý vôbec nebude oddychový, veď treba žiť naplno. Howgh!

– mv –
foto: ps, video8-mv