spravodaj.gif (3141 bytes)
        MYJAVSKEJ
                    FARNOSTI
VIANOCE 2004
50-2.gif (6898 bytes)
č. 50-1.gif (2806 bytes)

Drahí bratia a sestry,
     dostáva sa Vám do rúk päťdesiate, čiže jubilejné číslo Spravodaja. Kedže takéto okrúhle jubileum si to zaslúži, je toto vianočné číslo väčšieho rozsahu.
     Prežívame slávnosť narodenia Pána Ježiša v roku Eucharistie. Sú to dve tajomstvá, ktorých subjektom je Ježiš Kristus: Jeho prvý príchod, ako  súčasť histórie, keď sa Boží Syn stal človekom – a tak sa nebo priblížilo k zemi; a jeho sviatostný príchod v Eucharistii, keď sa nám dáva ako chlieb večného života – a tak nás približuje k nebu.
     Sú to tajomstvá, pretože svojou pravdou presahujú naše vnímanie, ale nie záhady. Veď Boh sa nám dáva poznať. On nie je pre nás záhadou, práve naopak. Ak s ním žijeme, stáva sa krásnou realitou nášho života.

          Váš farár
                            

          «Dnes sa nám narodil Spasiteľ, Kristus Pán.»
          Proroci predvídali tento deň od stáročí a opísali ho mnohorakými obrazmi: «Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo.» (Iz 9,1) Svetlo, ktoré premôže tmu hriechu, otroctva útlaku, je predohrou príchodu Mesiáša, ktorý prinesie slobodu, radosť a pokoj: «Chlapček sa nám narodil, daný nám je syn.» (tamže 5) Proroctvo nesmierne prevyšuje predstavu nového Dávida, ktorého Boh posiela oslobodiť jeho ľud a ukazuje v betlehemskom Dieťati nie mocného kráľa, ale «mocného Boha», ktorý sa stal človekom. On je «chlapček», ktorý sa nám narodil, «Syn» je nám daný. Iba jeho možno nazvať «Obdivuhodný, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja» (tamže). Keď sa proroctvo stalo historickou skutočnosťou, zažiarilo nekonečne väčšie svetlo a zvesť priniesol nie pozemský posol, lež posol z neba. Kým pastieri v noci strážili stádo, «zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva... “Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám narodil Spasiteľ, Kristus Pán”.» (Lk 2,9-11) Prisľúbený Spasiteľ je tu, žije medzi ľuďmi: «Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.» (tamže 12) Toto Dieťa je oddávna túžený Mesiáš nového Božieho ľudu. Nesmierna nádej sa stala nesmiernou skutočnosťou.
          Svätý Pavol o tom s dojatím uvažuje a volá: «Zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom... Zjavila sa dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom.» (Tit 2,11 a 3,4) Zjavila sa v tichom Dieťati, odpočívajúcom v lone Panny a Matky. On je náš Boh, Boh s nami, ktorý sa stal jedným z nás. «Vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí, a... očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista.» (Tit 2,12-13) Teda oblúk kresťanskej nádeje je rozpätý medzi dvoma pólmi, ktorými sú Ježišovo narodenie ako počiatok našej spásy a jeho príchod na konci vekov ako cieľ, ku ktorému smeruje celý kresťanský život. Keď kresťan rozjíma o narodení Ježiša a sa mu klania, nežije uzavretý do pozemskej skutočnosti a nádeje, ale otvára sa večnej nádeji a očakáva deň, v ktorom sa stretne so svojím Pánom a Spasiteľom.
(P.Gabriel O.C.D.: Dôverne s Bohom)

O malom pastierikovi a píšťalke

          Kedysi dávno žil jeden starý pastier, ktorý rád pozoroval nočnú oblohu a dobre poznal dráhu každej hviezdy. Keď bola jasná noc, oprel sa na lúke o palicu a pozoroval hviezdy.
          “ON príde,” hovorieval.
          “A kedy?” spytoval sa ho vnuk, ešte malý chlapec.
          “Čoskoro!” Ostatní pastieri sa smiali.
          “To určite! Hovoríš to už toľko rokov, a stále sa nič nedeje.”
          Starý pastier si ich nevšímal. Bolo mu ľúto len pochybností, ktoré čítal v očiach svojho vnuka. Kto bude odovzdávať slová dávneho proroka, až on umrie? Keby už len prišiel! Tak túžil dočkať sa JEHO príchodu!50-31.gif (2798 bytes)
          “Deduško, a bude mať zlatú korunu?” vyrušil ho chlapec z úvah.
         
“Samozrejme.”
          “A meč so zdobenou rukoväťou?”
          “Určite.”
          “A kráľovský plášť?”
          “To vieš, že áno.”
          Chlapca odpoveď uspokojila. Sadol si na kameň a začal hrať na píšťalke. Starý muž počúval. Chlapec hral zo dňa na deň lepšie. Melódie zneli čisto a jasno.
          Ani jeden deň nevynechal cvičenie hry na píšťalke. Chcel pesničkou privítať kráľa, až jedného dňa príde. Nik nevedel hrať tak krásne ako on.
          “Zahral by si aj kráľovi bez koruny, bez meča a bez kráľovského plášťa?” spýtal sa ho starý pastier.
          “To veru nie,” pokrútil hlavou chlapec. Ako by sa mu asi mohol odvďačiť za pesničku kráľ bez koruny, meča a plášťa? Taký by ho určite neodmenil zlatom a striebrom!
          Avšak kráľ s korunou, mečom a plášťom by ho bohato odmenil a ostatní by mu potom závideli a zostali by na neho pozerať s ústami dokorán.
          Starec zosmutnel. Prečo chlapcovi sľuboval to, v čo on sám neverí? Ako vlastne má ten kráľ prísť? Zostúpi na oblaku? Príde z neznáma? Narodí sa ako dieťa? Bude bohatý alebo chudobný? Určite sa najprv zjaví bez koruny, meča a plášťa, a napriek tomu bude mocnejší, než všetci ostatní králi. Ako to len má vnukovi vysvetliť?
                                50-32.gif (1239 bytes)
          Jednej noci sa na nebi objavilo znamenie, na ktoré starý pastier tak dlho čakal. Hviezdy žiarili jasnejšie, než obvykle. A nad Betlehemom zasvietila jedna zvlášť veľká.
          A potom sa objavili anjeli, ktorí volali: “Nebojte sa! Dnes sa vám narodil Spasiteľ!”
          Chlapec sa rozbehol za svetlom. S píšťalkou v ruke utekal, ako len najrýchlejšie vedel. Dobehol prvý. Pozorne si prezeral dieťa, ktoré ležalo v jasliach zavinuté v plienkach. Akýsi muž a žena sa naň šťastne pozerali a pastieri, ktorí dobehli chvíľu za chlapcom, padli pred novorodeniatkom na kolená. A deduško sa mu poklonil.50-33.gif (3140 bytes)
          Toto má byť ten sľubovaný kráľ? Nie, to musí byť nejaký omyl. Tu on nikdy hrať nebude!
          Sklamane a s opovrhnutím sa otočil. Zamieril do noci a nedbal nič na majestátnu krásu nebies a na anjelov, ktorí sa objavili nad maštaľkou.
          A potom sa dieťa rozplakalo.
          Nechcel ho počuť! Zapchal si uši a rozbehol sa preč.
          Ale plač ho prenasledoval, prenikal mu až do srdca a nakoniec ho prinútil vrátiť sa k jasličkám.
          A tak tam stál v tú noc už po druhý raz.
          Videl, ako sa Mária a Jozef i pastieri snažia utešiť plačúce dieťa. Ale nikomu z nich sa to nedarilo. Čo si len s ním počať?
          Chlapec nemal na výber. Vzal píšťalku a začal hrať. Dieťa sa hneď ukľudnilo a prestalo plakať. Podívalo sa na chlapca a usmialo sa.
          V tej chvíli pocítil radosť i chlapec. Ten úsmev bol väčší dar, než všetko zlato a striebro sveta.

 

 

santafe.gif (3403 bytes)
(... tak nejako to vyzeralo na detskom tábore v Cerovej - Rozbehoch)
– seriál na pokračovanie pre zasvätených –

4. časť

- utorok -
(noc)

          Minule sme skončili tam, kde iní začali, a to pri údajne pokojnej noci, ktorá ale vôbec pokojná nebola. Takže, po neúspešnom love na Mendozovu bandu a následnom ošetrení všetkých ranených (do slova a do písmena VŠETKÝCH) sa naši dakotskí hostia buchli po vačku a celé Santa Fe pozvali do vychýreného saloonu “U troch supov” zapiť žiaľ nad stratenými dolárikmi a tiež na indiánsku špecialitu zvanú puding. Bola to taká milá hnedá trasľavina prekladaná mierne jedovatými bobuľami, ktorá okrem toho, že dobre chutila, aj slušne držala pohromade tehly šerifovho väzenia… Odvtedy sa už nikomu odtiaľ nepodarilo uniknúť. To ale nebolo všetko, čo sme si “U troch supov” dali. Po pudingu sme v záchvate 50-41.jpg (9232 bytes)“žravosti” zapálili vedľa saloonu veľkú vatru a začali na nej opekať čerstvé bizónie zadky. Výbornú miestnu špecialitu, po ktorej sa nám žalúdky búrili ešte viac, ako bolo na Divokom západe dobrým zvykom. A buďte radi, že tie zvyky nepoznáte… Celá hostina bola prekladaná bujarým spevom… no, spevom… povedzme zvukmi, bujarými zvukmi a precítenou hrou na gitary, ktoré ku koncu hostiny skončili ako zdroj ohňa na opečenie posledných zvyškov bizóních zadkov a medvedích klobás. Viacerí kovboji sa zhodli na tom, že toto energetické využitie hudobných nástrojov bolo oveľa efektívnejšie a prinieslo viac úžitku, ako to pôvodné, ku ktorému boli vlastne gitary skonštruované…
          V neskorých nočných hodinách sa hostina skončila. Ulice mestečka boli plné ohryzených kostí, v kadibudkách sa svietilo (petrolejkami), sem-tam nejaký kovboj ležal pred dverami svojho domu, 50-42.jpg (5377 bytes)do ktorého už naozaj nevládal vstúpiť alebo sa dobýjal do úplne inej budovy, než do tej, kde mali spočinúť jeho unavené nohy a zadymené kolty. Jeden sa dokonca pokúšal odcválať do Albuquerque na našom divom mustangovi a… zostal na ňom sedieť, či skôr ležať, až do rána. Pomaly a iste sa v Santa Fe rozhostilo nočné ticho sprevádzané vytím kojotov, bubnami Apačov a vreskom nahnevaných manželiek, ktoré vítali doma svojich odvážnych manželov. Bežný, normálny stav…
          Úderom polnoci na radničných hodinách (ktoré v tom čase ukazovali štvrť na sedem) sa po Santa Fe začali preháňať temné tiene. Myslel som, že ma máta z tých bizóních zadkov a že budem musieť rýchlo utekať do svojej kadibudky vyzdobenej indiánskymi totemami, ale potom som si uvedomil, že tie tiene sú skutočné. Opásal som si teda kolt na svoje kárované zaplátané spodky a vybehol na ulicu zistiť, čo sa vlastne deje. 50-43.jpg (8855 bytes)Neveril som vlastným očiam! Prisťahovalci lietali hore-dole po širokom námestí s fakľami a obhadzovali sa čudnou guľatou vecou v tvare gule, čo vyzerala ako guľa. Vraj to bola ich obľúbená hra zvaná “Rozbíjaná”. Alebo tak nejako… Celkom výstižné, keď uvážim, koľko hráčov v čase mojej prítomnosti na akcii ležalo v prachu s monoklami či rozbitými hlavami. A keby ste len videli tú radosť z toho, keď to niekto schytal… No hrôza! Aj indiáni sa tvárili mierumilovnejšie a preukazovali vám viac úcty, keď vás skalpovali, ako títo Dakoťania z Veľkých prérií počas hry.
          Trvalo to asi pol hodiny, kým sa rozbila aj posledná kovbojská gebuľa a kým v mysliach našich nových obyvateľov neskrsol ďalší, ešte čudnejší a nepochopiteľnejší nápad. Vraj sa zahrajú na odvážlivcov a skočia sa mrknúť do našej márnice, kde toho času čakalo na pohreb telo zastreleného zločinca Johnyho Redfoxa… Hrdinovia pobrali fakle a lampáše a v tesne uzavretom bojovom útvare odpochodovali k cintorínu. Cestou občas niekto z útvaru vypadol, lebo nezniesol stúpajúce napätie. Alebo neuniesol spomínané žalúdočné problémy spôsobené hostinou… Nakoniec sa však pevne zomknutá skupinka k cintorínu predsa len dopotácala. Brána cintorína sa so škripotom otvorila, následkom čoho sa skupinka prichádzajúcich ešte trochu zmenšila. Vošli… Márnica sa črtala za polámanými náhrobkami. Pri plote sa povaľovali kosti z nedávno zrušených hrobových miest a prázdne nábojnice, ktoré povypadávali spomedzi obnažených rebier… Jednoducho nočná romantika.
          Kovboji sa pomaly približovali k polorozpadnutej budove s krížom na priečelí. Okolo poletovali netopiere, bledý mesiac sa zahalil do oblakov. A potom to prišlo. Dvaja či traja nacenganí hrdinovia sa rozhodli, že si mŕtveho Johnyho na márach pozrú zblízka. Krok za krokom sa približovali k vrátam. Pekne… Pomaly… Už držali kľučku v rukách, pomaly vráta otvárali a svetlo fakieľ ožiarilo bledé Johnyho nohy…
          V tom momente sa však ozval strašný rev, fakle padli na zem a ich plamienky zasyčali v kalužiach vody pred márnicou. 50-44.jpg (5909 bytes)Ozvali sa tupé nárazy… To utekajúci kovboji usilujúc sa nájsť východ z cintorína v tme narážali do náhrobkov a padali ako hnilé hrušky na spráchnivené kosti svojich predkov. Do toho všetkého sa ozývali značne nezrozumiteľné a neartikulované zvuky a občas aj výstrely s jačavou ozvenou guľky odrazenej od steny márnice. O pár sekúnd už na cintoríne nezostala ani noha… Myslím tým živá noha, samozrejme. Vo vzduchu ostala visieť otázka: Čo sa vlastne stalo? Vstal Johny Redfox z mŕtvych a vydesil tak prichádzajúcich? Nie! To je predsa nemožné! Dôvod masovej paniky bol oveľa prozaickejší. Johny totiž nebol v márnici sám.
          V jednej truhle spal Hrdlorez Frank, ktorý tam nechtiac zablúdil po hostine “U troch supov” mysliac si, že práve tam je jeho vyheganá pričňa. A bol to jeho rev, ktorý spustil, keď ho prichádzajúci osadníci vyrušili z nočného snenia. Tým uvoľnil lavínu strachu a desu a vypudil kovbojov z cintorína snáď naveky. Niektorí z nich dokonca dodnes odmietajú ísť na hrobársku brigádu aj na pravé poludnie a cinkanie umieráčika im spôsobuje žalúdočnú nevoľnosť rovnajúcu sa tej z opekaných bizónich zadkov…

- streda -

          O čo bola minulá noc desivejšia a hlučnejšia, o to bolo stredajšie dopoludnie miernejšie. Dokonca bolo také mierne, že si ani poriadne nepamätám, čo sa vtedy vonku dialo. Spal som totiž ako zarezaný (obľúbené slovné spojenie Hrdloreza Franka) a spod mojej prikrývky ma donútila vyjsť až naliehavá prosba žalúdka naplniť sa nejakou tekutinou, prípadne slaninkou a volským okom. Tou tekutinou myslím samozrejme citrónovú malinovku, i keď nie celkom chápem skutočnosť, že môže existovať citrónová malinovka. Prečo potom Škuľavý Joe nepredáva vo svojom koloniáli aj malinovú citrónovku?… No to je jedno. Žalúdok som si naplnil tak či tak a bol som pripravený začať nový deň. Veď bolo už poobede, teda najvyšší čas.
          Okolo druhej hodiny sa ozval zvon na radnici, čo znamenalo, že sa tam bude diať niečo veeeeeľmi dôležité. Alebo niekoho odsúdime, alebo sa dobre pohádame, a keď nám bude šťastie priať, tak sa aj pobijeme… Okamžite som sa tam rozbehol. Možno som dosiahol rýchlosť až 2 km/h. Cestou som stretol niekoľko bledých a úplne šedivých prisťahovalcov, ktorí sa neustále prežehnávali. Boli to práve tí šťastlivci, ktorí sa zúčastnili nočnej výpravy k márnici… Úbožiaci. Vzápätí som zakopol o pasúceho sa mustanga a potom o prah radnice a potom som už bol tam. Šerif práve držal v rukách akýsi bulvárny plátok vydávaný v El Pase a nahlas z neho čítal. Stálo tam, že Carlos Mendoza mal včera v noci čelnú zrážku s americkou kavalériou a hoci sa mu opäť podarilo uniknúť, bol nútený ukryť ukradnuté peniaze. Kde, to sa nevie, ale keďže ide o nemalý obnos, ktorého súčasťou je aj obsah našej banky v Santa Fe, rozhodli sme sa pre riskantný krok. Pôjdeme a ukryté peniaze nájdeme… Ako? To uvidíte nabudúce…

- mh -
foto: mv

 


rimkatosob.gif (2858 bytes)
V doterajších číslach Spravodaja sme sa oboznámili s kňazmi, ktorí v minulosti pôsobili na Myjave alebo Turej Lúke ako farári, administrátori, či kapláni. S dejinami Myjavy je však spojený i ďalší významný kňaz, ktorý na Myjave síce nepôsobil, ale prežil tu svoje detstvo, získal tu základné vzdelanie a tu sa zrodilo jeho povolanie ku kňazstvu vďaka duchovnému vedeniu dekana Martina Kišku.

Mons. Karol Nečesálek (1865-1936)

            Narodil sa 26.9.1865 v remeselníckej rodine v Šaštíne. Lexikon katolíckych kňazských osobností Slovenska (Bratislava 2000, str.983) o ňom uvádza, že základné vzdelanie získal na Myjave. Tiež kniha Myjava od J.Bodnára (Myjava 1911, str.510) ho uvádza v zozname “učených Myjavcov”. Z toho vyplýva, že rodina sa presťahovala na Myjavu okolo r.1870, avšak nie je známe, z akého dôvodu, ani ako dlho tu pobudla.
50-51.jpg (3464 bytes)             Po získaní základného vzdelania odišiel Karol Nečesálek študovať na gymnázium do Skalice, a potom na teológiu do Ostrihomu. Za kňaza bol vysvätený 26.3.1890. Či sa ešte niekedy vrátil na Myjavu a aký mal k nej osobný vzťah, nie je známe. Nie je pravdepodobné, že by tu slávil primície. Možno, že v tom čase tu už nebývali ani jeho rodičia, pretože vo farských matrikách sa meno Nečesálek vôbec nevyskytuje, a tiež už nežil ani farár Kiška. Takže sa dá predpokladať, že v tom čase už na Myjave nemal nikoho blízkeho. Pravdepodobnejšie je, že primície slávil v Šaštíne, vo svojom rodisku, ku ktorému mal určite blízky vzťah, pretože aj ako literárny pseudonym si zvolil meno Michal Šaštinský.
            K farárovi Martinovi Kiškovi mal isto veľmi blízky vzťah, ako svedčí lístok (zachovaný v archíve SSV v Trnave), ktorý mu ako mladému študentovi napísal stareckým kostrbatým písmom jeho farár:
            “Úprimný Karolko! Pochlapil si sa chvalitebne pri svojom učení, no len aj ďalej tak s pomocou božou až to dovedieš na samé výborné, veď to pôjde vždy lachšie. Ďakujem Ti za blahoželanie a tiež Ti zo srdca prajem hojnosť požehnania božieho, pripojený malý dar 2 zl. prijmi vďačne k novému roku. Nuž jakže sa živíš a šatíš? Boh Ťa opatruj! Na Myjave 31/12.83. Tvoj dobroprajúci Kiška”
            Text tohto listu svedčí jednak o dôvernom vzťahu medzi farárom a mladým študentom, ale aj o chudobných pomeroch, z ktorých pochádzal.
            Po vysviacke v roku 1890 bol kaplánom v Uníne a od roku 1892 v Borskom svätom Mikuláši, kde sa stal po smrti farára Pavla Prihodu v roku 1908 namiesto neho farárom. Od roku 1921 bol dekanom moravskojánskeho dekanátu.
            Keď v roku 1924 rehoľa saleziánov pripravovala svoj príchod na Slovensko, bol to práve on, kto ich upozornil na uprázdnenú faru a kláštor v Šaštíne. Keď prejavili záujem, vybavil súhlas ministra poľnohospodárstva a lesov v Prahe, ktorý mal nad šaštínskou farou patronát.
            Ešte ako dekan v Borskom Mikuláši sa v roku 1925 stal monsignorom. Nasledujúci rok bol vymenovaný za kanonika Trnavskej kapituly, kde sa v roku 1927 stal generálnym vikárom Apoštolskej administratúry a diecéznym škôldozorcom. V roku 1931 bol menovaný apoštolským protonotárom a kanonikom kapituly sv.Martina v Bratislave, kde 31.7.1936 zomrel.

50-52.jpg (4763 bytes) Rok 1922: Na oslave biskupského vikára v Trnave Františka Richarda Osvalda. Zľava: Fr.R.Osvald, jeho brat, Karol Nečesálek a prof.ThDr. Michal Buzalka.

            Popri svojej kňazskej službe bol Karol Nečesálek zároveň publicistom, ľudovýchovným pracovníkom a botanikom. Ešte ako kaplán s farárom Prihodom propagovali včelárstvo, ovocinárstvo, zvlášť pestovanie moruší, a moderné hospodárstvo.
            V Borskom Svätom Mikuláši dal renovovať rodný dom Jána Hollého a založil potravinový a úverový spolok. Publikoval odborné práce o pestovaní ovocných drevín, v ktorých vychádzal z prác iných odborníkov, no najmä z vlastných skúseností. Zaoberal sa aj technológiou oberania a skladovania ovocia. Odborné a protialkoholické články publikoval v časopisoch Ľudové noviny (vtedajší názov Katolíckych novín) a Kazateľňa, etické príspevky v Poslovi Božského Srdca a v kalendári Pútnik svätovojtešský. Prekladal náboženskú literatúru z nemčiny, vydal preklad knihy “Zázračné udalosti Márie Pomocnice kresťanov skrz jej sluhu ctih. Jána Boska”. Vyznal sa v liečivých bylinách, jeho herbár sa nachádzal v učiteľskom ústave v Ostrihome a zlomok v Trnave. Bol aj vo výbore Spolku sv. Vojtecha.

---------------------

A aby bol výpočet kňazov, ktorí prežili časť svojho života v našej farnosti kompletný, treba spomenúť aj kňaza, ktorý tu síce nepôsobil v pastorácii, ale našiel útočište na tunajšej fare, keď mal odňatý štátny súhlas a pôsobil tu za farára Ladislava Dorušáka ako organista.

Jozef Kúdela

            Narodil sa 23.2.1915 v Čajkove. Vysvätený bol 22. (alebo 23.) júna 1940 pre nitriansku diecézu. Kaplánom bol v Belej pri Varíne, 50-6.jpg (2371 bytes)vzápätí v Čiernom pri Čadci, v r.1944 vo Valaskej Belej, a po prezenčnej vojenskej službe počas leta 1945 v Skačanoch. Tam sa stal v r.1946 administrátorom. O pol roka sa stal administrátorom v Ochodnici a v r.1947 v Dolnej Tižine. Po nástupe komunizmu v r.1948 sa stal kaplánom v Kysuckom Novom Meste a zanedlho v Udiči. V r.1950 sa stal administrátorom v Jasenici a od r.1953 v Dubnici nad Váhom. Po strate štátneho súhlasu v r.1956 pracoval ako skladník v Stavebných závodoch v Žiari nad Hronom, zároveň tam robil organistu. Po presťahovaní podniku do Košíc prišiel o prácu a zrejme aj o byt, preto si hľadal nové miesto, kde by mohol robiť organistu.
            Prostredníctvom inzerátu v Katolíckych novinách sa dostal na Myjavu, odkiaľ odišiel dlhoročný organista Štefan Pastorek. Nastúpil 30.9.1960 s tým, že si bude hľadať prácu v Slovenskej armatúrke. Ubytovaný bol na fare. Sv.omše mohol slúžiť len ráno v zamknutom kostole. Miesto organistu uvoľnil 31.3.1962, keď dostal štátny súhlas a stal sa administrátorom v Rosine.
            Ďalej bol administrátorom v r.1968 v Čavoji a od r.1969 v Oponiciach. V r.1978 odišiel na dôchodok do rodného Čajkova, kde napokon 13.10.1990 zomrel a tam je aj pochovaný.

 

GLOSOVANIE na vianočnú tému

           V londýnskom múzeu voskových figurín pripravili na tieto Vianoce betlehem, kde jednotlivé postavy zobrazili známymi osobnosťami: Jozefa a Máriu znázornili figuríny futbalovej jedničky Davida Beckhama a jeho manželky Victorie, bývalej “spajsky”. Anjelom sa zasa stala figurína popovej speváčky Kylie Minogue a troch kráľov zobrazili britský premiér Tony Blair, americký prezident George Bush a princ Philip, manžel anglickej kráľovnej. Pastiermi sa stali herci Graham Norton, Hugh Grant a Samuel L. Jackson.
           Múzeum už od októbra robilo medzi návštevníkmi anketu, podľa ktorej vybrali osobnosti do voskového betlehema.
           Postoj predstaviteľov Vatikánu bol však negatívny: “Ak to nie je rúhačstvo, určite to svedčí o nedostatku vkusu,” citoval britský denník The Times.
50-7.gif (1202 bytes)           Avšak anglikánska cirkev má k danej téme iný názor: “Je to originálna predstava. Ak sa takto obraz jasličiek dostane k dospelému publiku, a nielen k deťom, jedná sa o dobrú vec.”
           Voskový betlehem sa však Vianoc nedožil. Už 14. decembra ho rozhorčený návštevník múzea zničil natoľko, že museli expozíciu zrušiť.
                                
                                – – –
           Zlé jazyky hovoria, že aj naši poslanci boli podobne neúspešní. Vraj sa rozhodli, že v parlamente urobia živý Betlehem. Narazili však na vážne problémy: V celom parlamente nemohli nájsť žiadnu pannu, a ani troch mudrcov. Naopak, bol tam veľký prebytok volov a somárov.

R R R

           Je známe, že prvý vianočný betlehem vytvoril sv.František z Assisi. Avšak už menej sa vie, že i jeho nasledovníčka v rehoľnom živote, svätá Klára, zakladateľka druhého rádu sv.Františka - klarisiek, mala zaujímavú príhodu, súvisiacu s Vianocami.
50-81.gif (3000 bytes)            Krátko pred smrťou, keď sa už nevládala zúčastniť na polnočnej sv.omši, modlila sa vo svojej kláštornej cele. Zrazu sa stena jej izby rozjasnila a ona videla, ako bratia františkáni slávia polnočnú sv.omšu v kostole Panny Márie Anjelskej.
           Práve táto udalosť bola podnetom k tomu, aby bola v 20. storočí sv.Klára vyh
lásená za patrónku televízie.
     – – –
           Neznamená to však, že by sme si mali zobrať príklad zo sv.Kláry v tom zmysle, žeby sme miesto účasti na polnočnej sv.omši, radšej zostali pozerať na televíziu!50-82.gif (2473 bytes)
           Klarisky, duchovné dcéry sv.Kláry, žijú veľmi prísnym životom za múrmi kláštorov, úplne odrezané od sveta. Za úvahu by stálo, či by nemali mať v náplni svojho kláštorného života pozeranie televíznych programov, keď ich zakladateľka je patrónkou televízie?
           Jedno riešenie sa ponúka: Podľa príkladu sv.Kláry by mohli pozerať na televíziu, ale len raz v živote, a to na Vianoce pred svojou smrťou.

R R R

A NAKONIEC JEDNA DUCHOVNÁ RADA:
- Je to hriech, ak sa budeme počas Vianoc pozerať na televízor?
- Pokiaľ ho nezapnete, tak určite nie.

 

 

M.Rúfus: Materstvo

Klas dozrel, k nivám sklonený.
Vytryskla bolesť zo ženy.

A po tom moste, prudko vyklenutom
nad hĺbkou živných, dobrotivých tiem,
a po tom moste z nedoziernych brehov
pod pyšnou vlajkou plaču víťazného
dieťatko prišlo.
Jezu, čo ti dám?

V údive stojím, zakríknutý stojím.
Myšlienka dymí z upŕchnutých liet.
Nič nepatrí mi, nič nenazval som svojím.
Dni idú. Človek, čo ti dám?

Kyticu kvetov natrhám.
Zaspievam: toto ti posiela zem.
Zaspievam, zaspievam, dieťatko spí.
- Spí tvoja bolesť vznešená a sladká.
Mária, matka,
oroduj za nás u drsného súdu.
Za mužov, ktorí sú i ktorí mužmi budú.
Naveky, snom i ranami
bdie neha ženy nad nami.

Tak zaspievam.
Tak zaspievam, veď, Bože, čo má básnik,
nevädze poľné, vtáctvo pod oblohou?
Pesničku vernú, srdce dokorán.
A to je všetko.

50-91.gif (2806 bytes)           Dcéra, vždy Panna, ktorá si počala bez účasti človeka, lebo ten, ktorého si počala, má večného Otca. Dcéra z pozemského rodu, ktorá si na svojich božsky materských rukách nosila Stvoriteľa!
          Ty si naozaj cennejšia ako všetko stvorenie, pretože jedine od teba Stvoriteľ prijal ako dedičstvo prvotiny našej ľudskej prirodzenosti.  Jeho  telo  bolo utvorené  ztvojho tela, jeho krv z tvojej. Boh sa živil tvojím mliekom a tvoje pery sa dotýkali úst Boha...
          Ó žena, celá hodná milovania, výsostne blažená! «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.» Ó žena dcéra kráľa Dávida a Matka Boha, Kráľa všetkých! Božské, živé veľdielo, v ktorom Boh Stvoriteľ má zaľúbenie, ktorého duch je riadený Bohom a je upriamený len na neho... Pre neho si prišla na svet, s jeho milosťou budeš slúžiť na všeobecnú spásu, aby sa tvojím prostredníctvom splnil dávny Boží plán – vtelenie Slova a naše zbožštenie.

50-92.gif (2389 bytes)Z kázne na Narodenie preblahoslavenej Panny Márie,
pripisovanej sv. Jánovi Damascénskemu