MYJAVSKEJ FARNOSTI VIANOCE 2004 |
č. Drahí bratia a sestry,
Váš farár |
«Dnes sa nám narodil
Spasiteľ, Kristus Pán.»
Proroci predvídali tento deň
od stáročí a opísali ho mnohorakými obrazmi: «Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie
veľké svetlo.» (Iz 9,1) Svetlo, ktoré premôže tmu hriechu, otroctva útlaku, je
predohrou príchodu Mesiáša, ktorý prinesie slobodu, radosť a pokoj: «Chlapček sa
nám narodil, daný nám je syn.» (tamže 5) Proroctvo nesmierne prevyšuje predstavu
nového Dávida, ktorého Boh posiela oslobodiť jeho ľud a ukazuje v betlehemskom
Dieťati nie mocného kráľa, ale «mocného Boha», ktorý sa stal
človekom. On je «chlapček», ktorý sa nám narodil, «Syn» je nám daný. Iba jeho
možno nazvať «Obdivuhodný, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja» (tamže). Keď
sa proroctvo stalo historickou skutočnosťou, zažiarilo nekonečne
väčšie svetlo a zvesť priniesol nie pozemský posol, lež posol z neba. Kým pastieri
v noci strážili stádo, «zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva...
“Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám narodil Spasiteľ, Kristus Pán”.» (Lk 2,9-11) Prisľúbený Spasiteľ
je tu, žije medzi ľuďmi: «Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v
jasliach.» (tamže 12) Toto Dieťa je oddávna túžený Mesiáš nového Božieho ľudu.
Nesmierna nádej sa stala nesmiernou skutočnosťou.
Svätý Pavol o tom s dojatím
uvažuje a volá: «Zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom... Zjavila sa
dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom.» (Tit 2,11 a 3,4) Zjavila sa v
tichom Dieťati, odpočívajúcom v lone Panny a Matky. On je náš Boh, Boh s nami,
ktorý sa stal jedným z nás. «Vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a
svetských žiadostí, a... očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého
Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista.» (Tit 2,12-13) Teda oblúk kresťanskej
nádeje je rozpätý medzi dvoma pólmi, ktorými sú Ježišovo narodenie ako počiatok
našej spásy a jeho príchod na konci vekov ako cieľ, ku ktorému smeruje celý
kresťanský život. Keď kresťan rozjíma o narodení Ježiša a sa mu klania, nežije
uzavretý do pozemskej skutočnosti a nádeje, ale otvára sa
večnej nádeji a očakáva deň, v ktorom sa stretne so svojím Pánom a Spasiteľom.
O malom pastierikovi a píšťalke
Kedysi dávno
žil jeden starý pastier, ktorý rád pozoroval nočnú oblohu a dobre poznal dráhu
každej hviezdy. Keď bola jasná noc, oprel sa na lúke o palicu a pozoroval hviezdy.
“ON príde,”
hovorieval.
“A kedy?”
spytoval sa ho vnuk, ešte malý chlapec.
“Čoskoro!” Ostatní
pastieri sa smiali.
“To určite! Hovoríš to
už toľko rokov, a stále sa nič nedeje.”
Starý pastier si ich nevšímal.
Bolo mu ľúto len pochybností, ktoré čítal v očiach svojho vnuka. Kto bude
odovzdávať slová dávneho proroka, až on umrie? Keby už len prišiel! Tak túžil
dočkať sa JEHO príchodu!
“Deduško, a bude mať zlatú
korunu?” vyrušil ho chlapec z úvah.
4. časť
- utorok -
(noc)
Minule sme
skončili tam, kde iní začali, a to pri údajne pokojnej noci, ktorá ale vôbec
pokojná nebola. Takže, po neúspešnom love na Mendozovu bandu a následnom ošetrení
všetkých ranených (do slova a do písmena VŠETKÝCH) sa naši dakotskí hostia buchli
po vačku a celé Santa Fe pozvali do vychýreného saloonu “U troch supov” zapiť
žiaľ nad stratenými dolárikmi a tiež na indiánsku špecialitu zvanú puding. Bola to
taká milá hnedá trasľavina prekladaná mierne jedovatými bobuľami, ktorá okrem
toho, že dobre chutila, aj slušne držala pohromade tehly šerifovho väzenia… Odvtedy
sa už nikomu odtiaľ nepodarilo uniknúť. To ale nebolo všetko, čo sme si “U troch
supov” dali. Po pudingu sme v záchvate “žravosti” zapálili vedľa
saloonu veľkú vatru a začali na nej opekať čerstvé bizónie zadky. Výbornú miestnu
špecialitu, po ktorej sa nám žalúdky búrili ešte viac, ako bolo na Divokom západe
dobrým zvykom. A buďte radi, že tie zvyky nepoznáte… Celá hostina bola prekladaná
bujarým spevom… no, spevom… povedzme zvukmi, bujarými zvukmi a precítenou hrou na
gitary, ktoré ku koncu hostiny skončili ako zdroj ohňa na opečenie posledných
zvyškov bizóních zadkov a medvedích klobás. Viacerí kovboji sa zhodli na tom, že
toto energetické využitie hudobných nástrojov bolo oveľa efektívnejšie a prinieslo
viac úžitku, ako to pôvodné, ku ktorému boli vlastne gitary skonštruované…
V neskorých nočných
hodinách sa hostina skončila. Ulice mestečka boli plné ohryzených kostí, v
kadibudkách sa svietilo (petrolejkami), sem-tam nejaký kovboj ležal pred dverami svojho
domu, do ktorého už naozaj nevládal vstúpiť alebo sa dobýjal do úplne inej
budovy, než do tej, kde mali spočinúť jeho unavené nohy a zadymené kolty. Jeden sa
dokonca pokúšal odcválať do Albuquerque na našom divom mustangovi a… zostal na ňom
sedieť, či skôr ležať, až do rána. Pomaly a iste sa v Santa Fe rozhostilo
nočné ticho sprevádzané vytím kojotov, bubnami Apačov a vreskom nahnevaných
manželiek, ktoré vítali doma svojich odvážnych manželov. Bežný, normálny stav…
Úderom polnoci na radničných
hodinách (ktoré v tom čase ukazovali štvrť na sedem) sa po Santa Fe začali
preháňať temné tiene. Myslel som, že ma máta z tých bizóních zadkov a že
budem musieť rýchlo utekať do svojej kadibudky vyzdobenej indiánskymi totemami, ale
potom som si uvedomil, že tie tiene sú skutočné. Opásal som si teda kolt na svoje
kárované zaplátané spodky a vybehol na ulicu zistiť, čo sa vlastne deje. Neveril
som vlastným očiam! Prisťahovalci lietali hore-dole po širokom námestí
s fakľami a obhadzovali sa čudnou guľatou vecou v tvare gule, čo vyzerala
ako guľa. Vraj to bola ich obľúbená hra zvaná “Rozbíjaná”. Alebo tak nejako…
Celkom výstižné, keď uvážim, koľko hráčov v čase mojej prítomnosti na akcii
ležalo v prachu s monoklami či rozbitými hlavami. A keby ste len videli tú
radosť z toho, keď to niekto schytal… No hrôza! Aj indiáni sa tvárili
mierumilovnejšie a preukazovali vám viac úcty, keď vás skalpovali, ako títo
Dakoťania z Veľkých prérií počas hry.
Trvalo to asi pol hodiny, kým sa
rozbila aj posledná kovbojská gebuľa a kým v mysliach našich nových obyvateľov
neskrsol ďalší, ešte čudnejší a nepochopiteľnejší nápad. Vraj sa zahrajú na
odvážlivcov a skočia sa mrknúť do našej márnice, kde toho času čakalo na pohreb
telo zastreleného zločinca Johnyho Redfoxa… Hrdinovia pobrali fakle a lampáše a v
tesne uzavretom bojovom útvare odpochodovali k cintorínu. Cestou občas niekto
z útvaru vypadol, lebo nezniesol stúpajúce napätie. Alebo neuniesol spomínané
žalúdočné problémy spôsobené hostinou… Nakoniec sa však pevne zomknutá skupinka
k cintorínu predsa len dopotácala. Brána cintorína sa so škripotom otvorila,
následkom čoho sa skupinka prichádzajúcich ešte trochu zmenšila. Vošli… Márnica
sa črtala za polámanými náhrobkami. Pri plote sa povaľovali kosti z nedávno
zrušených hrobových miest a prázdne nábojnice, ktoré povypadávali spomedzi
obnažených rebier… Jednoducho nočná romantika.
Kovboji sa pomaly približovali
k polorozpadnutej budove s krížom na priečelí. Okolo poletovali netopiere,
bledý mesiac sa zahalil do oblakov. A potom to prišlo. Dvaja či traja nacenganí
hrdinovia sa rozhodli, že si mŕtveho Johnyho na márach pozrú zblízka. Krok za krokom
sa približovali k vrátam. Pekne… Pomaly… Už držali kľučku v rukách,
pomaly vráta otvárali a svetlo fakieľ ožiarilo bledé Johnyho nohy…
V tom momente sa však ozval
strašný rev, fakle padli na zem a ich plamienky zasyčali v kalužiach vody pred
márnicou. Ozvali sa tupé nárazy… To utekajúci kovboji usilujúc sa nájsť východ
z cintorína v tme narážali do náhrobkov a padali ako hnilé hrušky na
spráchnivené kosti svojich predkov. Do toho všetkého sa ozývali značne
nezrozumiteľné a neartikulované zvuky a občas aj výstrely s jačavou ozvenou
guľky odrazenej od steny márnice. O pár sekúnd už na cintoríne nezostala ani noha…
Myslím tým živá noha, samozrejme. Vo vzduchu ostala visieť otázka: Čo sa vlastne
stalo? Vstal Johny Redfox z mŕtvych a vydesil tak prichádzajúcich? Nie! To je
predsa nemožné! Dôvod masovej paniky bol oveľa prozaickejší. Johny totiž nebol
v márnici sám.
V jednej truhle spal Hrdlorez
Frank, ktorý tam nechtiac zablúdil po hostine “U troch supov” mysliac si, že
práve tam je jeho vyheganá pričňa. A bol to jeho rev, ktorý spustil, keď ho
prichádzajúci osadníci vyrušili z nočného snenia. Tým uvoľnil lavínu strachu a
desu a vypudil kovbojov z cintorína snáď naveky. Niektorí z nich dokonca
dodnes odmietajú ísť na hrobársku brigádu aj na pravé poludnie a cinkanie
umieráčika im spôsobuje žalúdočnú nevoľnosť rovnajúcu sa tej z opekaných
bizónich zadkov…
- streda -
O čo bola
minulá noc desivejšia a hlučnejšia, o to bolo stredajšie dopoludnie miernejšie.
Dokonca bolo také mierne, že si ani poriadne nepamätám, čo sa vtedy vonku dialo. Spal
som totiž ako zarezaný (obľúbené slovné spojenie Hrdloreza Franka) a spod mojej
prikrývky ma donútila vyjsť až naliehavá prosba žalúdka naplniť sa nejakou
tekutinou, prípadne slaninkou a volským okom. Tou tekutinou myslím samozrejme
citrónovú malinovku, i keď nie celkom chápem skutočnosť, že môže existovať
citrónová malinovka. Prečo potom Škuľavý Joe nepredáva vo svojom koloniáli aj
malinovú citrónovku?… No to je jedno. Žalúdok som si naplnil tak či tak a bol som
pripravený začať nový deň. Veď bolo už poobede, teda najvyšší čas.
Okolo druhej hodiny sa ozval zvon
na radnici, čo znamenalo, že sa tam bude diať niečo veeeeeľmi dôležité. Alebo
niekoho odsúdime, alebo sa dobre pohádame, a keď nám bude šťastie priať, tak sa aj
pobijeme… Okamžite som sa tam rozbehol. Možno som dosiahol rýchlosť až 2 km/h.
Cestou som stretol niekoľko bledých a úplne šedivých prisťahovalcov, ktorí sa
neustále prežehnávali. Boli to práve tí šťastlivci, ktorí sa zúčastnili nočnej
výpravy k márnici… Úbožiaci. Vzápätí som zakopol o pasúceho sa mustanga a
potom o prah radnice a potom som už bol tam. Šerif práve držal v rukách akýsi
bulvárny plátok vydávaný v El Pase a nahlas z neho čítal. Stálo tam, že
Carlos Mendoza mal včera v noci čelnú zrážku s americkou kavalériou a hoci
sa mu opäť podarilo uniknúť, bol nútený ukryť ukradnuté peniaze. Kde, to sa nevie,
ale keďže ide o nemalý obnos, ktorého súčasťou je aj obsah našej banky
v Santa Fe, rozhodli sme sa pre riskantný krok. Pôjdeme a ukryté peniaze
nájdeme… Ako? To uvidíte nabudúce…
- mh -
V doterajších číslach Spravodaja sme sa
oboznámili s kňazmi, ktorí v minulosti pôsobili na Myjave alebo Turej Lúke ako
farári, administrátori, či kapláni. S dejinami Myjavy je však spojený i ďalší
významný kňaz, ktorý na Myjave síce nepôsobil, ale prežil tu svoje detstvo, získal
tu základné vzdelanie a tu sa zrodilo jeho povolanie ku kňazstvu vďaka duchovnému vedeniu dekana Martina
Kišku.
Mons. Karol Nečesálek (1865-1936)
Narodil sa 26.9.1865 v remeselníckej rodine v Šaštíne. Lexikon katolíckych
kňazských osobností Slovenska (Bratislava 2000, str.983) o ňom uvádza, že základné
vzdelanie získal na Myjave. Tiež kniha Myjava od J.Bodnára (Myjava 1911, str.510) ho
uvádza v zozname “učených Myjavcov”. Z toho vyplýva, že rodina sa presťahovala
na Myjavu okolo r.1870, avšak nie je známe, z akého dôvodu, ani ako dlho tu pobudla.
Po
získaní základného vzdelania odišiel Karol Nečesálek študovať na
gymnázium do Skalice, a potom na teológiu do Ostrihomu. Za kňaza bol vysvätený
26.3.1890. Či sa ešte niekedy vrátil na Myjavu a aký mal k nej osobný vzťah, nie je
známe. Nie je pravdepodobné, že by tu slávil primície. Možno,
že v tom čase tu už nebývali ani jeho rodičia, pretože vo farských matrikách sa
meno Nečesálek vôbec nevyskytuje, a tiež už nežil ani farár Kiška. Takže sa dá
predpokladať, že v tom čase už na Myjave nemal nikoho blízkeho. Pravdepodobnejšie
je, že primície slávil v Šaštíne, vo svojom rodisku, ku ktorému mal určite blízky
vzťah, pretože aj ako literárny pseudonym si zvolil meno Michal Šaštinský.
K farárovi Martinovi
Kiškovi mal isto veľmi blízky vzťah, ako svedčí lístok (zachovaný v
archíve SSV v Trnave), ktorý mu ako mladému študentovi napísal stareckým kostrbatým
písmom jeho farár:
“Úprimný
Karolko! Pochlapil si sa chvalitebne pri svojom učení, no len aj ďalej tak
s pomocou božou až to dovedieš na samé výborné, veď to pôjde vždy lachšie.
Ďakujem Ti za blahoželanie a tiež Ti zo srdca prajem hojnosť požehnania božieho,
pripojený malý dar 2 zl. prijmi vďačne k novému roku. Nuž jakže sa živíš a
šatíš? Boh Ťa opatruj! Na Myjave 31/12.83. Tvoj dobroprajúci Kiška”
Text tohto listu
svedčí jednak o dôvernom vzťahu medzi farárom a mladým študentom, ale aj o
chudobných pomeroch, z ktorých pochádzal.
Po
vysviacke v roku 1890 bol kaplánom v Uníne a od roku 1892 v Borskom svätom Mikuláši,
kde sa stal po smrti farára Pavla Prihodu v roku 1908 namiesto neho farárom. Od roku
1921 bol dekanom moravskojánskeho dekanátu.
Keď v roku 1924
rehoľa saleziánov pripravovala svoj príchod na Slovensko, bol to práve on, kto ich
upozornil na uprázdnenú faru a kláštor v Šaštíne. Keď prejavili záujem, vybavil
súhlas ministra poľnohospodárstva a lesov v Prahe, ktorý mal nad šaštínskou farou
patronát.
Ešte
ako dekan v Borskom Mikuláši sa v roku 1925 stal monsignorom. Nasledujúci rok bol
vymenovaný za kanonika Trnavskej kapituly, kde sa v roku 1927 stal generálnym vikárom
Apoštolskej administratúry a diecéznym škôldozorcom. V roku 1931 bol menovaný
apoštolským protonotárom a kanonikom kapituly sv.Martina v Bratislave, kde 31.7.1936
zomrel.
Rok 1922: Na oslave biskupského vikára v Trnave Františka Richarda Osvalda. Zľava: Fr.R.Osvald, jeho brat, Karol Nečesálek a prof.ThDr. Michal Buzalka. |
Popri svojej kňazskej službe bol Karol Nečesálek zároveň publicistom,
ľudovýchovným pracovníkom a botanikom. Ešte ako kaplán s farárom Prihodom
propagovali včelárstvo, ovocinárstvo, zvlášť pestovanie moruší, a moderné
hospodárstvo.
V Borskom Svätom
Mikuláši dal renovovať rodný dom Jána Hollého a založil potravinový a úverový spolok. Publikoval odborné práce o pestovaní ovocných
drevín, v ktorých vychádzal z prác iných odborníkov, no najmä z vlastných
skúseností. Zaoberal sa aj technológiou oberania a skladovania ovocia. Odborné a
protialkoholické články publikoval v časopisoch Ľudové noviny (vtedajší
názov Katolíckych novín) a Kazateľňa, etické príspevky v Poslovi Božského Srdca a
v kalendári Pútnik svätovojtešský. Prekladal náboženskú literatúru z nemčiny,
vydal preklad knihy “Zázračné udalosti Márie Pomocnice kresťanov skrz jej sluhu
ctih. Jána Boska”. Vyznal sa v liečivých bylinách, jeho herbár sa nachádzal v
učiteľskom ústave v Ostrihome a zlomok v Trnave. Bol aj vo výbore Spolku sv. Vojtecha.
---------------------
A aby bol výpočet kňazov, ktorí prežili časť svojho života v našej farnosti kompletný, treba spomenúť aj kňaza, ktorý tu síce nepôsobil v pastorácii, ale našiel útočište na tunajšej fare, keď mal odňatý štátny súhlas a pôsobil tu za farára Ladislava Dorušáka ako organista.
Jozef Kúdela
Narodil sa 23.2.1915 v Čajkove. Vysvätený bol 22. (alebo 23.) júna 1940 pre nitriansku diecézu. Kaplánom bol v Belej pri Varíne, vzápätí v Čiernom pri Čadci, v r.1944 vo Valaskej Belej, a po prezenčnej vojenskej službe počas leta 1945 v Skačanoch. Tam sa stal v r.1946 administrátorom. O pol roka sa stal administrátorom v Ochodnici a v r.1947 v Dolnej Tižine. Po nástupe komunizmu v r.1948 sa stal kaplánom v Kysuckom Novom Meste a zanedlho v Udiči. V r.1950 sa stal administrátorom v Jasenici a od r.1953 v Dubnici nad Váhom. Po strate štátneho súhlasu v r.1956 pracoval ako skladník v Stavebných závodoch v Žiari nad Hronom, zároveň tam robil organistu. Po presťahovaní podniku do Košíc prišiel o prácu a zrejme aj o byt, preto si hľadal nové miesto, kde by mohol robiť organistu.GLOSOVANIE na vianočnú tému
V londýnskom múzeu voskových figurín pripravili na tieto Vianoce betlehem, kde
jednotlivé postavy zobrazili známymi osobnosťami: Jozefa a Máriu znázornili figuríny
futbalovej jedničky Davida Beckhama a jeho manželky Victorie, bývalej “spajsky”.
Anjelom sa zasa stala figurína popovej speváčky Kylie Minogue a troch kráľov
zobrazili britský premiér Tony Blair, americký prezident George Bush a princ Philip, manžel anglickej kráľovnej. Pastiermi sa
stali herci Graham Norton, Hugh Grant a Samuel L. Jackson.
Múzeum už od októbra
robilo medzi návštevníkmi anketu, podľa ktorej vybrali osobnosti do voskového
betlehema.
Postoj predstaviteľov
Vatikánu bol však negatívny: “Ak to nie je rúhačstvo, určite to svedčí o
nedostatku vkusu,” citoval britský denník The Times.
Avšak
anglikánska cirkev má k danej téme iný názor: “Je to originálna predstava. Ak sa
takto obraz jasličiek dostane k dospelému publiku, a nielen k deťom, jedná sa o dobrú
vec.”
Voskový betlehem sa však
Vianoc nedožil. Už 14. decembra ho rozhorčený návštevník múzea zničil natoľko,
že museli expozíciu zrušiť.
– – –
Zlé jazyky hovoria,
že aj naši poslanci boli podobne neúspešní. Vraj sa rozhodli, že v parlamente
urobia živý Betlehem. Narazili však na vážne problémy: V celom parlamente nemohli
nájsť žiadnu pannu, a ani troch mudrcov. Naopak, bol tam veľký prebytok volov a
somárov.
R R R
Je známe,
že prvý vianočný betlehem vytvoril sv.František z Assisi. Avšak už menej sa vie,
že i jeho nasledovníčka v rehoľnom živote, svätá Klára, zakladateľka druhého
rádu sv.Františka - klarisiek, mala zaujímavú príhodu, súvisiacu s Vianocami.
Krátko pred smrťou, keď sa
už nevládala zúčastniť na polnočnej sv.omši, modlila sa vo svojej kláštornej
cele. Zrazu sa stena jej izby rozjasnila a ona videla, ako bratia františkáni slávia
polnočnú sv.omšu v kostole Panny Márie Anjelskej.
Práve táto udalosť bola
podnetom k tomu, aby bola v 20. storočí sv.Klára vyh
R R R
A NAKONIEC JEDNA DUCHOVNÁ RADA:
- Je to hriech, ak sa budeme počas Vianoc pozerať na
televízor?
- Pokiaľ ho nezapnete, tak určite nie.
M.Rúfus: Materstvo Klas dozrel, k nivám sklonený. A po tom moste, prudko vyklenutom V údive stojím, zakríknutý stojím. Kyticu kvetov natrhám. Tak zaspievam. |
Dcéra, vždy Panna, ktorá si
počala bez účasti človeka, lebo ten, ktorého si počala, má večného Otca. Dcéra z
pozemského rodu, ktorá si na svojich božsky materských rukách nosila Stvoriteľa! pripisovanej sv. Jánovi Damascénskemu |